Nedávno som čítala jeden taký dobrý článok o komunikácii s deťmi. Teda, čítala som ich viac ako jeden, ale tento ma špeciálne zaujal. Stručne a jasne, bez nejakých zbytočne dlhých omáčok, autorka na konkrétnych príkladoch vysvetlila, ako sa naša komunikácia líši s ohľadom na to, komu sa prihovárame. Pričom, mnohokrát, s ľuďmi, ktorí sú nám blízki a najdrahší sa rozprávame „najhoršie“. Mňa osobne vždy veľmi mrzí, keď zvýšim hlas na svoje dieťa alebo niekomu poviem niečo nepekné. Už v tej chvíli, keď to vychádza z mojich úst to ľutujem. Hneď mi napadne to ponaučenie s drevom a klincami, po ktorých zostane diera, aj keď klince z dreva vytiahnete… Niekedy sa to skutočne nedá zadržať a faktory ako únava, málo spánku, podráždenie a stres sú pre takéto zlyhanie veľmi priaznivé. Najhoršie na tom je, že deti sú naozaj ako špongie a (aspoň tá moja) to okamžite premietne do hry, takže mi to dá „vyžrať“ ako deja vu v priamom prenose. Minule tak spucovala bábiku pri hre, že som sa dva dni sama pred sebou hanbila.
čo S ROZLIATOU VODOU?
Stalo sa nám, a tu už prichádzam k topiku tohto blogu, že pri obede vyliala vodu z pohárika. Na svoju obhajobu musím povedať, že takéto a podobné incidenty, ako okvackanie sa zmrzlinou či zašpinenie sa pri hre, som vždy veľmi dobre znášala. Nuž, v deň, keď sa vyliala voda som skoro nespala a ešte bolo aj pred splnom (o tom inokedy). Vyhrešila som ju, že teda, už nemá dva roky (aj vám sa stávajú takéto hlúpe komenty??? Chúďa má až dva a trištvrte roka) a ďalšie bla bla k tomu. Čo karma nechcela, večer som natrafila na článok o komunikácii s deťmi a div sa svete, príklad s vyliatou vodou. Skoro ma trafil šľak! Už som sa aj tak cítila na nič a ešte aj toto. Písalo sa tam: záleží na tom čo a ako hovoríme deťom. Predstavte si, že sedíte na obede so svojim šéfom a on nemotorným pohybom vyleje vodu z pohára. Čo mu poviete? -„Nič sa nedeje, veď je to len voda, to sa hneď uschne…“- aj v prípade, že by vám oblial, čo ja viem, aj peňaženku s dokladmi. Ďalší príklad, sedíte na obede s kamoškou, ktorej sa podarí obliať vodou pol stola. -(smiech) „aale hybááj, ešte, že to nebolo víno, toho by bola škoda“- a podobné ďalšie vtipné narážky. A teraz, sedíte pri stole s vašim dieťaťom, ktoré vyleje vodu z pohára(z ktorého sa možno len pred pol rokom naučilo piť!) -“ Zasa si vylial/a vodu? Dávaj pozor čo robíš, koľkokrát ti to mám ešte opakovať?“-
Hmmm …
BILANCIA – Nič moc
Nuž… keď to rozoberieme na drobné, samozrejme, že voči nášmu šéfovi/šéfke máme určitú úctu, taktiež priatelia sú nám veľmi blízky a nebudeme ich predsa hrešiť za rozliatu vodu. Určite, aj tón nášho hlasu a pohľad by mal rôzne podoby v oboch prípadoch. Asi by sme nášho šéfa či šéfku neuzemnili povýšeneckým zdvihnutím obočia alebo našich priateľov nezahanbili pohľadom plným hlbokého sklamania. Ale zo všetkých týchto ľudí, nie je práve to naše dieťa ten najdôležitejší človek? Určite áno! Utreli by sme vodu bez rečí po šéfovi aj kamošoch,( aj keby sme boli nevyspatí, frustrovaní, podráždení…) ale po našom dieťati nám to už robí problém? Alebo sa odpoveď skrýva v niečom inom? Je dôležité ako a čo hovoríme našim deťom, potrebujú nás ako vzor, pretože raz sa tak budú ony rozprávať s nami alebo s ostatnými ľuďmi.
Z pohára sa, naopak, určite naučia piť bezproblémovo aj samé.
