Moja dcéra vyhodila jedlo do koša! Tak som ju pochválila.

U nás sa jedlo NIKDY neodhadzovalo do koša. Odkedy sa pamätám. Vždy sme sa smiali na reakcii mojej babky: „Zjedzte to lebo to pôjde už sliepkam.“ Takže, buď sme poslušne vyčistili taniere alebo ak sa už naozaj nezmestilo, všetky zvyšky sa rozdelili mačkám, psovi, sliepkam alebo prasiatkam. A hotovo. Nič sa nikdy nevyhodilo. Keď som začala bývať v paneláku, mala som prvé roky veľké problémy odhodiť kosti do smetiaka. Aspoň že je teda ten bio odpad alebo môj mini kompost na balkóne… ale aj tak mi to prišlo zvláštne. Samozrejme už sa blížim k pointe, ale chcela som vám napísať prečo bola moja prvotná reakcia taká, aká bola. Aby ste pochopili, že všetko má svoje príčiny a históriu. Nič sa nedeje len tak. 

Takže, moja dcéra, po tom ako odmietla zjesť svoju porciu „ňokov“ (gnocchi) sa postavila a vysypala celý obsah svojho taniera do koša. Ja som zhíkla, chytila som sa za vlasy a na sekundu som asi aj prestala dýchať. Moje chúďa dieťa to samozrejme vydesilo, takže do toho koša švacla ešte aj ten tanier. Vtedy som sa spamätala (mierne) a snažila som sa rýchlo prísť na to, čo sa to vlastne udialo a ako mám ďalej reagovať. Potom mi zaplo!

Sem tam aj osvieti

Za to osvietenie musím poďakovať aj systému v našej škôlke. Prvý týždeň škôlky totiž rodičia chodia do škôlky na vyučovanie s deťmi. Najprv sú tam s nimi celý čas, a potom sa to sprevádzanie postupne skracuje, až nakoniec začne chodiť dieťa samé. O tejto našej škôlkovej skúsenosti vám ešte určite napíšem samostatne. Aby som to skrátila, v rámci učenia detí samostatnosti, ak niekto dopapá a zostali mu ešte nejaké zvyšky na tanieri, postaví sa a do zberného koša „vyčistí“ svoj tanier. Potom odloží na miesto prázdny tanier aj príbor.

Čiže naspäť k tomu môjmu bliknutiu. Toto mi zrazu napadlo,(hneď po výkriku) že ona si vlastne po sebe iba slušne odpratala, tak ako v škôlke. V sekunde som sa (aspoň navonok) upokojila a snažila som sa jej vysvetliť, že je veľmi šikovná, keď si takto po sebe upratala, ale že doma to jedlo môže ešte niekto dojesť. 

Poviem vám pravdu, skutočne som bola na seba hrdá. Aj keď som mala trochu zmiešané pocity, chodila som tie gnocchi ešte asi trikrát pozrieť do toho koša 😅 fakt mi ich bolo ľúto, ale už im to aj tak nepomohlo. Ak by som však nevedela o tejto ich škôlkárskej praktike, pravdepodobne by som ju neprávom vyhrešila a to by ma veľmi preveľmi mrzelo. 

Bez vetra sa ani lístok nepohne

Ponaučenie, ktoré možno pomôže aj vám, ďalším mamám… naše deti nič nerobia len tak, všetko má nejaký počiatok. Vrieskajúce a plačúce dieťa možno len nevie nájsť správne pomenovanie na vec alebo hračku a je z toho nervózne alebo nechce rozdávať pusinky na povel, lebo mu je to jednoducho nepríjemné. Je našou úlohou všímať si naše deti, spoznávať ich, sústrediť sa na ne, keď sú s nami, a mnohokrát sa nám podarí predísť zbytočným nedorozumeniam, plačom a napomínaniam.